„Žijem sama konečne. Žiť v komunite, alebo v „šérovačke“ dlhé roky je o nervy. Hlavne v Londýne. Keď sa nemáš kam pohnúť, nevidíš hviezdy v noci, nič, práčka v kuse perie, umývačka umýva, nemáš päť centimetrov štvorcových sám pre seba... Získať normálnu prácu sa nedá, jedine shit job a potom musíš dlho makať so sklonenou hlavou, trpezlivo zo seba urobíš zamestnanca, ktorý sa nedá vyhodiť, pretože pri miere fluktuácie si sa stal najstálejším zamestnancom a bum – máš job, ktorý trochu stojí za to. Raz o tom napíšem knihu, bude sa volať Bullshit, pretože inak sa celá slovenská existencia v zahraničí nedá nazvať.“
„Dobrá otázka... Ani nie, ten strach je tam stále. Neviem... poznáš to – strach je najväčšia prekážka človeka, brzda, strach asi ostane stále... Kedysi som sa bála začať v zahraničí a teraz sa bojím vrátiť sa.“
„Vieš čo, ako si hovoril o tom New Yorku... Na začiatku máš taký skvelý pocit slobody, neskutočných možností a slnečna... Zvykla som hovoriť, že keby si sa tu rozhodol, že od zajtra začneš kopať káblové rozvody aj so svojim vysokoškolským diplomom, tak ti tu podajú krompáč do ruky, potľapkajú ťa po pleci a poprajú veľa šťastia. Na Slovensku by ti presne vysvetlili, prečo je to blbosť a prečo by si to nemal robiť a koľko problémov ťa čaká a aké ťažké je zohnať už len ten správny krompáč. A na záver by spochybnili dostatočnosť tvojej kvalifikácie na tebou zvolenú činnosť. Tu ťa podporia, ukážu ti ako a budú ti masovo tlieskať. Ale časom zistíš, že tá masa ľudí okolo teba akosi stále plynie kamsi ďalej tlieskať niekomu inému, nikto naozaj nezostáva. Ľudia sa tu v skutočnosti boja jeden druhého, majú na tvárach masky úsmevov a pritom vedia, že zajtra možeš byť ty alebo oni niekde úplne inde. Nevytvárajú skutočné priateľstvá a sloboda je len relatívna. Časom zistíš, že si na kamere 60 krát za deň (štatistika) a všetci o tebe vedia všetko, kedy si bol chorý, aké filmy si sťahuješ, kam chodíš večerať... a pritom ťa nikto nepozná. Proste pocit slobody zmizne a zrazu príde pocit, če neexistuje miesto, kde môžeš byť sám sebou alebo len sám so sebou. Vidíš svojich kamarátov, rodákov, ktorí sem prišli s tebou za dobrodružstvom, ako sa menia. Ako sa ženú za peniazmi a farba očí sa im mení na uniformnú hnedú od toľkého tlačenia sa do pozadí angličanov a makajú za penny celé dni a noci. A potom príde čas ísť domov na „dovolenku“ a vidíš tých istých ľudí ako lietajú z jedného značkového obchodu do druhého, len aby doma ukázali ako na to majú. Odfajknutá, trikrát podčiarknutá hrdosť a sloboda... What´s the point?“
„Duša sa rozplynie niekam do tých traffickov a prázdnych rečí a to je všetko. Niekedy nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíš. Niekedy je to vyslovene o šťastí a nešťastí, a o hviezde pod ktorou si sa narodil. Na druhej strane to nie je až také zlé, duševné výlevy sú len jedna strana mince, totiž „what´s the point“ platí aj na všetko ostatné, nielen na teoretické duševné veci... Prakticky si možeš dnes prilepiť pozlátka na bradavky a tancovať na brazílskom karnevale a zajtra si oholiť hlavu a meditovať s Budhistami, nikto ani okom nemihne. A potom si kľudne môžeš dať na večeru čínu. Dalajláma sa nedozvie, neboj... Nikomu to nevadí, veď duše sú stratené. Nemusíš nič vysvetľovať, nikoho nič nezaujíma. Viem, že to celé znie zatrpknuto, ber to s rezervou. Ja len nechcem písať rozprávky o tom, aké je to super. Na to sú aupairky a builderi, aby také rozprávky vymýšľali. Keď máš na to povahu a žalúdok, tak si užívaš a vyhľadávaš príležitosti. Na to je toto mesto ako stvorené. Tak na hľadanie sa je Londýn alebo New York asi dobrý. Prinúti ťa spoznať sa dokonale. A tiež ľudí okolo. Keď padáš na hubu, tak zistíš veľa vecí... Ruce z papíru, nohy z olova, signály z vesmíru a obrázky z Kosova...“
„Hm, nie je ľahké niekoho násť po takom dlhom vzťahu. Možno hlavne samého seba... Problém je totiž v tom, že keď si s niekým, tak sa sám ťažko spoznávaš...“
„;o) Ja som sa po rozchode rozhodla, že už nechcem skúšať. Príliš veľa roboty... o to viac, keď sám seba nepoznáš dobre. Je to strašné písať to chlapovi, ale je s vami robota... ;o) Bola som stratená, nedá sa začať nič nové, lebo všetko je zrazu úplne inak, veľa porovnávania, ale ako keby som sa prebudila po storočnom spánku v úplne inej koži. Začínať niečo vážne, alebo spoznať niekoho a myslieť to vážne je robota. Zistila som, že spoznávať samu seba je oveľa lepšie, prináša to ovocie. A tým, že som si povedala, že nechcem žiaden vzťah, je oveľa jednoduchšie spoznať ľudí. Myslím naozaj spoznať. Vieš, keď tam nie je tá ostražitosť, aby si nepovedal niečo zle, alebo neurobil niečo nevhodné. Keď viem, že vzťah nechcem, nepotrebujem sa na nič hrať a rýchlejšie človeka spoznám – tak naozaj... Taká sebaprezervácia asi ;o). A tak si myslím, že keď spoznám seba úplne, budem presne vedieť čo hľadám, nebude to také tápanie... Človek sa totiž vo vzťahu prirodzene formuje a prispôsobuje tomu druhému. A naopak – ten druhý sa prispôsobuje nám, formuje... A potom to vyformované miestečko, ktoré po rozchode ostane, nezaplníš len tak ľahko nejakou náhradou. To je ako vyležaný „dúlek“ v matraci. Presne ste do neho dvaja pasovali. A teraz sa v noci budíš, ako sa do neho gúľaš a nevieš sa uložiť... Musíš ho otočiť, vyprášiť a spoznať druhú stranu a až potom tam uložiť niekoho nového.“
„Presne... family guy... ;o) Vždy som si to predstavila ako keď niekto zdrhne cez zatvorené dvere v kreslených komiksoch. Nechá vo dverách taký obrys vyrazený v tvare zdrhajúcej postavy. A tebe do vnútra začne ťahať zima a mráz. Predstav si čo s tým urobíš, ako to zapcháš? Zalepíš to kartónom? To je len dočasné riešenie, chlad ostáva. Lepšie je vybrať a nahodiť nové dvere. Lepšie, pevnejšie, aby teplo kozuba cez ne neunikalo a tiež aby ich človek, ktorého pozveš dnu nabudúce, nemal pocit, že ich môže vykopnúť... Áno, dubové... Lenže tie potrebujú aj lepšiu zárubňu a nové pánty... hm, aj vymaľovať by sa zišlo... a to je práca na sebe.“
„Jaaaj, ďakujem... Obrazné vysvetlenia a metafory zvaľujem na tvorivú atmosféru na našej škole ;o)) Nikto normálny to asi nepochopí...“
Komentáre
:-) prídem zas..
Hmm
Zaujímavý insight
Stálo by za to rozmeniť ich na sériu mikropríbehov.