Pravdy, nepravdy

Konečne... S úľavou si vydýchla keď zaparkovala pred domom. Vypla motor a započúvala sa do ticha. Práve to ticho bolo jedným z hlavných dôvodov prečo sa tak tešila na život mimo mesta. Žiaden stres, žiaden zhon, žiadne dopravne zápchy, len božské ticho a nebo posiate hviezdami. Romantika... A ticho.

Vždy si myslela, že mesto jej prinesie úspech a šťastie. Mesto má predsa nekonečne veľa možností, množstvo ľudí, a príležitostí. Úspech prišiel pomerne rýchlo, veď bola priebojná, mala veľa kreatívnych myšlienok a zvonivý smiech. Rada spoznávala nových ľudí, nepočítala pracovné večere ako nadčasy a postup v práci prichádzal niekedy až prirýchlo. Tak spoznala aj jeho. Obchodné stretnutie v sobotu, na ktoré vtedy vôbec nemala chuť ísť. Odbehla tam z jej prenajatého bytu uprostred varenia len na chvíľku. Koláč nechala vo vyhriatej rúre, veď ho dokončí keď sa vráti. Čakala na neho v kaviarni.

Ku stolu prišiel vysoký muž v najlepších rokoch s chlapčenskými očami a ľahkým úsmevom. Podal jej ruku. Sálalo mu z dlane teplo, pokoj a zvláštne bezpečie. Jej srdce napuchlo ako balón napustený horúcou vodou, zrazu ju zaliala zmes pocitov, vôní a svetiel. Nič podobné nikdy predtým nezažila, nevedela presne čo to je. Rozprávali sa snáď hodiny. V ten deň, v ten víkend, nasledujúci týždeň, mesiac, každý deň... Akoby našla druhú polovicu svojej duše, svojho srdca, svojej mysle, už len roztiahnuť krídla a letieť.

V ten večer opäť prišiel za ňou. Ležali na terase ako vždy, počítali hviezdy a rozprávali sa o všetkom. Počúvala jeho hlas a premýšľala, ako mohla bez neho existovať. Striasla ju zima. Hovoril práve o manželke. Nestávalo sa to často, nerád rozprával o veciach, ktoré ho bolia. Jeho hlas sa vtedy menil takmer na šepot. Otočila hlavu k jeho tvári a upretým pohľadom čítala z jeho pier pochybnosti a obavy vychádzajúce z hĺbky srdca. Rozumela mu. Zlatokop šťastia, ktorého poklad sa časom mení na skaly. Ružové okuliare, čo už vyšli z módy, zapadajú prachom na nočnom stolíku. Znova sa striasla. Jeho pery sa už dávno nehýbali a ona si to ani nevšimla. Zdvihla oči. Prekvapil ju jeho upretý pohľad. Chcela sa odvrátiť, nájsť padajúcu hviezdu, ale on si ju pritiahol k sebe. Vnímala jeho dych na svojich perách. „Som strašne rád, že ťa mám,“ zašepkal a ona cítila ako sa roztápa v jeho objatí. V tej chvíli vedela, že je stratená...

Jeho ruky vkĺzli pod jej tričko, každá bunka v jej tele sa zachvela, bol tak strašne blízko. Už ho nepočula šepkať, skôr cítila na vlastných perách jeho túžobné „Chcem ťa...“ Ten nežný bozk jej zatemnil všetky zmysly. Túžila po ňom. Rozopla mu nohavice. Prudkým pohybom sa zdvihol nad ňu a začal ju vášnivo bozkávať. Jeho teplé ruky ju hladkali a všade kam zablúdili, ostávala iba nahá pokožka a túžba po ďalšom dotyku. Keď sa jej prisal na prsia, zastavil sa jej dych. Chcela s ním splynúť, jedna duša, jedno telo... Cítila, ako do nej pomaly vniká, centimeter po centimetri v rytme dychu a keď už myslela, že zošalie od túžby, pritlačil sa na ňu, jeho bedrá narazili do jej stehien a jeho dych spolu so slastným vzdychom dopadol na jej krk... Kŕče vyvrcholenia trvali dlho, mala pocit, že lieta. Konečne...

Už je to viac ako rok. Štrnásť mesiacov ticha po poslednom stretnutí v kaviarni. V rovnakej kaviarni, kde sa jej prvý krát dotkol. Rozprávali sa dlho, takmer o všetkom. Miluje ju, vedela to, ale rozhodla sa inak. Nemohla byť príčínou rozpadu rodiny, nevedela by s tým žiť. Myslela na jeho manželku, na jeho deti, ktoré sa tešili keď sa večer vracal domov. Povedala mu, že pre ne je najdôležitejším človekom na svete a pre jeho manželku určite tiež. Je načase dať si šancu, je načase zabojovať a zistiť ako sa veci naozaj majú...Vrátila mu krídla, ktoré jej požičal, len z nich oprášila prach sedemnásťročného manželstva. Bola presvedčená, že si už spomenul, ako ich používať...

Slabé zamrnčanie na sedadle spolujazdca ju vrátilo do prítomnosti. Naklonila sa k detskej autosedačke a pohladkala spiace dieťatko po líčku. Asi jediná vec, ktorú mu vtedy nepovedala... Láska na celý život a dôkaz, že existuje. „Tak poď,“ zašepkala odopínajúc bezpečnostný pás: „babička sa nás už určite nevie dočkať.”